TRENČIANSKE JASTRABIE: Obec sa nachádza v pásme mierneho podnebia s miernym letom a zimou.

Z horských prameňov Inovca vyteká viac potokov, ktoré si v minulosti voľne vytvárali korytá cez trasoviská v dolinách. V chotári sú na vodu najbohatšie tri potoky: Svinica pramení pod Inovcom, preteká cez Sviničnú dolinu, Svinná tečúci z Krásnej doliny a potok Jastrabica má zdroj z dvoch prameňov pod Zrúbaním a v dolnom toku zberá menšie prítoky z Inovca. Spomenuté potoky zberajú menšie prítoky z hôr. Pozemková kniha z roku 1869 zaznamenala okolo 15 potôčikov.

Chotár je veľmi bohatý na studničky a kyselky, ktoré obsahujú kysličník uhličitý, železo a síru. Na základe ľudovej skúsenosti sa kyselky oddávna používali ako liek na vnútorné choroby. Najstaršia písomná zmienka o Jastrabskej kyselke je v dohode spolumajiteľov z roku 1653. Spolupracovník Mateja Bela, Ján Turzo do roku 1731 precestoval Trenčiansku župu a vo svojom rukopise zaznamenal:„Najchýrečnejšie sú však dva pramene v Jastrabí, vyvierajúce z Inovca. Sú veľmi zdravé a chutné, takže hradný pán gróf Mikuláš Ilešházi si dáva vodu nosiť až do Viedne a často ju servírujú na cisárskom stole.“

Augustín Rebro vo svojej knihe S Matejom Belom o kúpeľoch a minerálnych vodách z roku 1983 na stranách 126-127 píše, že Jastrabskú kyselku používala aj cisárovná Mária Terézia. V 18. a 19. storočí boli Jastrabské kyselky a ich liečivá moc popísaná vo viacerých publikáciách. Viacerí lekári a univerzitní profesori spomínajú vo svojich výskumoch a prácach účinky železitých vôd, tieto boli v minulosti využívané pri tráviacich ťažkostiach, žltačke, pri chorobách dýchacích ciest.

Prieskum z rokov 1957 – 1969 zaregistroval v Trenčianskom Jastrabí šesť prameňov. V Jastrabskom chotári sú dosť rozdielne pôdy, prevažujú tu hnedozeme, ktoré sú značne ílovité. Územie obce sa nachádza na rozhraní dvoch rastlinných oblastí, a to medzi karpatskou a panónskou oblasťou. Vyššie partie hôr patria do západokarpatskej horskej flóry, pokrývajú lesy bukové, premiešané javorom horským a jaseňom štíhlym, tieto však ustupujú výsadbe smreka a smrekovca, z horských rastlín karpatskej flóry sa vyskytuje snežienka jarná, srnovník purpurový, chlpaňa hájna, plesnivček nórsky, mečík strechovitý, starček hájny, náprsník veľkokvetý, ľuľkovec zlomocný, ľubovník horský, jesienka obyčajná.

V nižších polohách panónskej oblasti sú dubovo – hrabové lesy premiešané lipou, javorom mliečnym a javorom poľným, pri potokoch rastie jelša, rakyta, vŕba, osika, na sutinách drieň, svíb krvavý, lieska a ostružina, na slnečných stráňach maliny, čučoriedky a jahody. Z ostatných teplomilných rastlín tu rastie modrica strapcovitá, silenka uškatá, devätorník sivý, rumanček pravý, vemeník dvojlistý, vstavač bledý, rezeda veľkolistá, a iné. V lesoch sa darí skoro všetkým našim hubám.

Osobitne sa v horách zachovali vzácne druhy živočíchov. Bohato je tu zastúpený rozličný hmyz, mravce, pavúky, muchy. Z hmyzu sa vzácne vyskytujú fúzače, bystrušky, drobčíky, krasce, modlivka zelená a iné. Vody horských potokov obývajú rak riečny, hrúz obyčajný a vzácnejšie aj pstruh potočný. Z obojživelníkov pri potokoch žijú salamandra škvrnitá, ropucha obyčajná, skokan hnedý, vzácne skokan štíhly.

Z plazov užovka obyčajná. Bohato zastúpené je aj vtáctvo. Žije tu jastrab veľký, jastrab krahulec, jastriabok hôrny, sluka hôrna, kaňa lesná, a veľa druhov spevavcov. Vzácny je aj orol kráľovský, orol krikľavý, sokol lastovičiar, sokol myšiar, tetrov obyčajný, tesár čierny. Z cicavcov sa v Inoveckých horách nachádza jeleň karpatský, srnec hôrny, sviňa divá, líška obyčajná, veverica obyčajná, kuna hôrna, kuna skalná, jazvec obyčajný, zajac poľný, zriedkavejšie mačka divá a rys. V minulosti tu žili vlci, medvede a rysy.