SMILNO: Z Bardejova cez Smilno išiel Kutuzov do Svidníka 8.1.1806.

Niektorí historici predpokladajú, že stredoveké Smilno sa vyvinulo zo staršej občiny. Názov obce od 13. storočia sa vyvíjal a mal viaceré podoby, ktoré vychádzajú zo súdobých písomných prameňov.

Čo sa týka názvu obce Smilno Vlastivedný slovník obcí na Slovensku (str.153) uvádza tieto názvy: 1250 Zemelnye, 1269 Zemeldene, 1277 Scemella, 1347 Scemelnye, 1618 Smilna, 1786 Smilno, 1920 Smilno, 1927 Smilno. Uličný (str.282) k tejto problematike uvádza: „B. Varsik názov Smilno odvodzoval od osobného mena Smil. Názov však nemá prisvojovaciu koncovku, preto sa domnievame, že korení v slove smilniť." Názov obce od 13. storočia sa vyvíjal a mal viaceré podoby, ktoré vychádzajú so súdobých písomných prameňov.

Z obdobia stredoveku nachádzame v písomných prameňoch viac informácií: „Za Ondreja //. smilniansky majetok nadobudol predok komesa Puda z rodu Abovcov" (Beňko, str. 187). Tento ho v roku 1250 daroval zemanom z rodu Tekule. Majetok Smilna sa rozrastal, ale Tekulovci museli obhajovať svoje vlastnícke práva aj vzhľadom na výbojnosť susedného makovického panstva, ktoré sa snažilo zabrať časť smilnianskeho územia a ktoré lákalo poddaných z ich panstva na územie panstva hradu Makovica. V roku 1355 Tekulovci požiadali kráľa Ľudovíta I. o nové vymedzenie majetkov a tu sa dostali do sporu so šľachticom Mikulášom.

Ako uvádza Ferdinand Uličný (str. 284), v priebehu druhej polovice 14. storočia Tekulovci stratili zem Smilno. Vlastníkmi tohto panstva, ktoré im daroval kráľ Ľudovít ľ, sa stali od roku 1364 šľachtici Cudarovci,. Začiatkom 15. storočia Cudarovcom nepochybne patrilo celé územie panstva Smilna, ale aj panstva Makovica pri dedine Zborov. Rovnako do vlastníctva Cudarovcov sa dostala aj samotná dedina Smilno ako majetková súčasť panstva Makovica. O Cudarovcov svedčí fakt, že od roku 1364 mýto v kráľovskom meste Bardejov vyberali oni, nie kráľ, a tým zároveň kontrolovali celý dôležitý úsek krajinskej cesty na Zborov a Smilno (Jankovič, str. 41-42).

Od roku 1427 sedliacke domácnosti v Smilne platili dane kráľovi od 45 port, čo dokumentuje, že Smilno bolo veľkou dedinou. Podľa Uličného (str. 285) sa počet domácností menil. Začiatkom druhej polovice 15. storočia tu hospodárilo len 24 domácností a v roku 1492 len 10 domácností. Šoltýska kolonizácia zasiahla aj Smilno. V 16. storočí sa sem prisťahovalo niekoľko nových poddanských domácností. V roku 1600 tu bolo obývaných 24 usadlostí (port), kým v roku 1618, 48. Okrem kostola tu boli aj 2 - 3 obydlia šoltýsov, fara a škola. Väčšina obyvateľov bola roľníkmi, ktorí mali ťažný dobytok, kone alebo voly. Zarábali si aj furmančením, keď prevážali tovar bardejovských remeselníkov a obchodníkov do Poľska. U šoltýsov a sedliakov slúžilo 9 želiarskych rodín.

Rozloha jeho majetku, ako je to možné vyčítať z Urbárskej kroniky Esterházsyovcov, dosahovala 450 ha. Z toho role zaberali 258 ha, lúky 73 ha, záhrady 1,5 ha, pasienky 37 ha, lesy 50 ha, zastavené plochy 94 árov a neplodné plochy 32 ha. Toto panstvo patrilo do šarišskej župy a majiteľom kaštieľa bol maďarský gróf Esterházsy. Svoj majetok navštevoval len počas letného obdobia. Člnkoval sa na rybníkoch a chodil na poľovačku do lesa Zverníka (Džvirníka). Tento les bol tiež jeho majetkom. Dal si ho ohradiť a strážcom bol muž menom Imrich, ktorý mal postavený dom na „Zadnej lúke." Do rybníkov stekala čistá voda, ktorá bola drevenými žľabmi napájaná z potoka zo Strednej hory.

Prechod ruských vojsk v roku 1799 sa uskutočňoval viacerými smermi. V máji 1799 pod vedením generála Rebindera prechádzali cez východné Slovensko po trase Dukla - Svidník - Bardejov - Košice do severného Talianska. Prvou zastávkou na území Slovenska bol Nižný Komárnik. Nachádzala sa tam zásobovacia stanica. Generál Rebinder dostal od cára prísny rozkaz nezdržiavať sa a pokračovať v ceste. Cez Svidník prechádzali do Nižného Orlíka, kde dorazili 6. mája 1799. 9. mája 1799 prechádzal prvý ruský ešalón z Orlíka cez Smilno do Bardejova.

V roku 1806 po bitke pri Slávkove časť ruskej armády prechádzala cez Košice - Prešov - Bardejov - Smilno na Duklu. Touto cestou prechádzal aj jeden z najväčších ruských generálov Kutuzov. Z Bardejova cez Smilno odišiel Kutuzov do Svidníka 8.1.1806. Hlásenia, ktoré podávali velitelia, uvádzajú radostné prijímanie ruských vojakov.