ŠARIŠSKÝ ŠTIAVNIK: Po roku 1470 obyvatelia opustili chotar a sídlisko na vyše pol storočia zaniklo

Kráľ Žigmund v roku 1414 potvrdil Cudarovcom vlastníctvo dedičného práva Makovica, ku ktorému patrila aj dedina Štiavnik. Z obsahu listiny je zrejmé, že Štiavnik jestvoval už pred rokom 1414.

V písomnostiach z 15. storočia sa vyskytuje v maďarizovanom názve, odvodenom od pôvodného slovenského Štiavnik, pravda, v šarišskom nárečí Ščavnik, ktorý sa v skomolenej podobe vyskytuje od 16. storočia. Názov korení v nárečovom slove ščavica, označujúcom kyslú minerálnu vodu. Prameň kyselky sa tu vyskytuje doteraz. Jazyková príslušnosť názvu zas dosvedčuje, že dedina vznikla v staršom slovenskom jazykovom prostredí.

Vzhľadom na zemepisnú polohu dediny, prvú správu o nej a vývin osídlenia blízkeho okolia možno predpokladať, že Štiavnik založili usadlíci so šoltýsom podľa zakúpeného práva v druhej polovici 14. storočia.

Štiavnik zostal majetkovou súčasťou panstva Makovica a podľa správy z roku 1470 jestvoval ešte okolo uvedeného roku. V písomnostiach o panstve Makovica z konca 15. a prvej polovice 16. storočia sa však nevyskytuje, hoci o vtedy jestvujúcich dedinách je viacero správ. Nepochybne ju krátko po roku 1470 obyvatelia opustili a sídlisko na vyše pol storočia zaniklo.

Prameň Šarišský Štiavnik