RAKŠA: Hroby posledných rakšianskych zemanov.

Prvý krát sa spomína v roku 1277 ako Roxa. Ďalšie zmienky sú z rokov 1280 (Raxa), 1534 (Raksa), v roku 1920 sa uvádza ako Rakša.

Podľa báje je názov obce odvodený od svätyne pohanskej modly Ragzo zasvätenej bohovi Radegastovi. Mala stáť na krížnej ceste smerom na Mošovce, hore Priehradou. Pravdepodobnejšou je verzia že názov vznikol podľa priezviska jej majiteľov – zemianskeho rodu Rakšanských. V roku 1280 patrila Rakšovmu synovi Mikšovi a jeho príbuzným Drahenovi, Mikulášovi, Herchovi, Rutenovi, a Urbanovi.

Boli to kráľom obdarovaný jobagióni. Rakšaniovci ju vlastnili až do 19. storočia. Žilo ich tu až 24 rodín, staré zápisnice z rokov 1848-1849 uvádzajú 12 rodín. V 16. storočí sa rod Rakšanskovcou rozvetvil. Najznámejšou sa stala línia rešetárovská. Popri nej je známa z roku 1567 aj kúria michalovsá.

V polovici 17. storočia sa rod Rakšanskovcou rozdelil na ďalšie línie: Beníkovcov, Šťastných, Kubáňovcov a iné. V tom istom čase prešiel Žigmund Rakšanský do Jazernice, kde získal majetok. Rok 1714 sa do histórie Rakše zapísal čiernymi písmenami, lebo ju vypálili kuruci a zabili Gabriela Rakšanského.

Po kuruckom pustošení sa Rakšanskovci presťahovali do Pukanca, Sedmohradska a do Zemplínskej stolice. V 2. polovici 19. storočia prešla podstatná časť ich majetku do rúk zemianskeho rodu Zátureckovcou, po roku 1918 ho odkúpili jednotliví obyvatelia Rakše.

V časti Vysoká na návrší Fiľagora sa nachádzajú hroby posledných rakšianskych zemanov.