MOŠUROV: História obce

Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1259, keď údajne kráľ Belo IV. darovacou listinou dal časť ternianskeho majetku istému rytierovi Adamovi, pochádzajúcemu z Poľska. Dovtedy ho údajne vlastnil istý Mikuláš zo Spiša. V písomných záznamoch z roku 1383 sa obec uvádza pod názvom Ádámfölde, vo význame Adamovo Pole. Z názvu tak vyplýva vlastnícky vzťah zemana Adama k mošurovskému majetku. Hodnovernosť písomnej zmienky o Mošurove uvádza až listina Spišskej kapituly z roku 1383, no spoľahlivým dokumentom o vzniku obce je až listina kráľa Žigmunda z roku 1405. Dovtedy osada bola majetkovou súčasťou hradného panstva Šariš, ktorého vlastníkom bol kráľ. Zemanovi Mikulášovi a po ňom jeho vdove prináležal aj okolo roku 1427. Vtedy v obci hospodárilo vyše 15 poddaných domácností, takže Mošurov bol stredne veľkou dedinou.

V roku 1432 zemiansky majetok Mošurova získali šľachtici z Rozhanoviec, ktorý neskôr patril Némethyovcom, potom Perényiovcom, Tarzayovcom a Drugetovcom. Tarzayovci patrili k bohatým a vplyvným š?achtickým rodom. Vlastnili Kamenický hrad a ich panstvo siahalo na východ ďaleko za územie Šariša. Viacerí príslušníci rodu mali významné funkcie v miestnych župách, ba aj v celom Uhorsku.

K ich panstvu prináležal i renesančný kaštieľ v Mošurove, do ktorého sa vdova Anna Drugetová- Tarzayová priťahovala po dobytí Kamenického hradu cisárskymi vojskami. Tu žila až do roku 1564. Z vtedajšieho rodinného sídla- kaštieľa, dnes zostali už len rozvaliny a časti kamenného múru na kopci nad dedinou, obkolesujúceho priestor kedysi kaštieľa, kostola a cintorína. Na rozhraní 15. a 16. storočia poddaní sídlisko opustili a obec zanikla.

Koncom 15. storočia tu Bornemiszovci prisťahovali nových poddaných a vybudovali nové sídlisko. Z fragmentov zachovaných písomností rodiny Bornemiszovcov, uchovaných v Štátnom archíve v Nižnej Šebastovej, tvoriacich 9 fasciklov , sa dozvedáme, že v obci stál stredoveký hrádok, ktorý na prelome 13. storočia postavili templári. Predpokladáme, že príslušníci rodu Bornemiszovcov sa najsamprv usadili v Terni, pretože archivár ich mená uvádza už v zápisoch z roku 1554 a do kaštieľa v Mošurove mohli prísť až po odchode Anny Drugetovej.

Štefan Bornemisza bol v roku 1706 veliteľom šarišského vojska. Anna bola jediné dieťa Ladislava Ghillányiho a Márie Tarnoczyovej. Pokračovateľmi ich rodu bolo 5 detí: Anton, Klára, Štefan, Mária a Kristína, manželka Alexandra Péchyho. Od ich syna Štefana, šarišského podžupana, žijú dodnes nositelia mena Bornemisza.

Z posledných členov rodiny kronikár obce Mošurov spomína Františka, ktorý istý čas bol notárom v okrese Giraltovce, ale pre nezhody s miestnymi Židmi a pre prísne rozhodnutia bol jeden rok žalárovaný. Po odpykaní trestu sa vrátil do Mošurova, no čoskoro majetok pravdepodobne predal istému Properovi, ktorý sa hospodáreniu nevenoval, a tak majetok a pôdu predal miestnemu obyvateľstvu. Ve?kú časť lesov v okolí Hradiska ich potomkovia vlastnia dodnes.

František Bornemisza mal brata Kolomana, ktorý vlastnil kaštieľ v Terni na Hurke. Tento sa až dodnes zachoval. Vo vlastníctve ho má rodina Františka Oravca. František Bornemisza po odpredaní mošurovského panstva odišiel do Maďarska, kde aj zomrel. Mnohí z jeho predkov sú pochovaní na maloslivníckom cintoríne, pretože mošurovský cintorín pri kostole bol založený až v roku 1924.