ĽUBIETOVÁ: Tatársky vpád

Ľubietová a jej okolie bolo osídlené už v najstarších dobách, čomu nasvedčujú archeologické nálezy z prehistorickej doby. Najstarší archeologický nález pochádza z eneolitu. Bol objavený roku 1959 v malej vápencovej jaskynke nad osadou Huta. Skladá sa z niekoľkých kostených nástrojov a črepov, medzi ktorými vyniká pozoruhodný kostený nôž. Spolu s neolitickým nálezom bola objavená i lebka jaskynného medveďa.
Početné stopy po prehistorickom baníčení môžu svedčiť o záujme Kotínov, Kvádov a Rimanov o túto rudonosnú oblasť na úsvite historickej doby.

Osídlenci, ktorí sa v Ľubietovej natrvalo usadili, boli Slovania. Na územie Slovenska prichádzajú v V. - VI. storočí. Slovania sa zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom a remeslami, no od zvyškov pozostalých národov sa pravdepodobne oboznámili aj s ťažbou a spracovaním rúd. Hlbinnú ťažbu Slovania nepoznali a rudu ťažili povrchovým spôsobom - kopali jamy. O tejto činnosti svedčia najstaršie názvy častí ľubietovského chotára / Jamy, Jamešná/.

Roku 1241 vpadli do Uhorska Tatári. Podľa ústnej tradície sa ich plenu nevyhla ani Ľubietová. Stará povesť hovorí, že ženy a deti pred Tatármi hľadali úkryt v najbližších baniach. Keď sa utečencov nepodarilo ani sľubmi ani vyhrážkami vylákať von, Tatári nakládli pre baňou oheň a všetkých vydusili. Odvtedy sa dolina. V ktorej sa táto smutná udalosť stala, nazýva Ženská dolina.

Námestie V. Dunajského

O Ľubietovej až do jej povýšenia na mesto, niet v listinách žiadnej zmienky. Rok udelenia mestských výsad je tak zároveň aj rokom prvej historickej zmienky.

Mestské výsady udelil Ľubietovej kráľ Ľudovít Veľký roku 1379 - zároveň ju obdaril predbežnými slobodami. Roku 1392 boli všetky práva rozšírené o právo slobodnej voľby mestského richtára. V nasledujúcich rokoch získava Ľubietová ďalšie výsady a rýchlo sa rozvíja. Roku 1384 kráľovná Mária obdarúva mesto právom mlyna, jatky a kúpeľného domu, roku 1405 a 1434 kráľ Žigmund ho oslobodzuje od platenia poplatkov a desiatkov patriacich ostrihomskému arcibiskupovi.

Kráľovná Barbora oslobodila mesto od platenia mýta a kráľ Matej riku 1470 a 1471 od platenia akýchkoľvek poplatkov v celom Uhorsku. Kráľ Vladislav II. Jagelonský roku 1496 povoľuje ľubietovským občanom slobodný pohyb po celej krajine a roku 1519 kráľ Ľudovít II. voľné obchodovanie po celej krajine.

Vysoká

Slávu privilegovaného banského kráľovského mesta prinieslo Ľubietovej bohatstvo rúd. V minulosti sa v okolí ťažilo zlato, medené a železné rudy. Najvýznamnejšími medenými rudami ľubietovského revíru boli chalkopirit a tetraedrit. V súčasnosti sa tu v menšej miere nachádzajú druhotné minerály - malachit, azurit, euchroit, olivenit, pseudomalachit a libetenit, ktorého pamätným náleziskom je práve Ľubietová.

Ľubietovský Vepor

Dejiny Ľubietovej sú od najstarších čias nerozlučne späté s dejinami baníctva a hutníctva. Najväčšiu slávu jej v minulosti priniesla ťažba a spracovanie medených rúd. Roku 1433 husiti zaútočili na bohaté banské mestá, aby oslabili moc svojho úhlavného nepriateľa Žigmunda. Pri tejto výprave bola zničená aj Ľubietová a jej baníctvo na 40 rokov takmer zaniklo. Na prelome 20. 30. rokov 15. storočia celú produkciu ľubietovských baní ovládol Ján Falbrecht. V nasledujúcich rokoch až do roku 1564 sa vo vlastníctve baní striedali ľubietovský a banskobystrickí podnikatelia, potom prebrala správu nad baňami banská komora. Roku 1610 prebrala bane do vlastných rúk Ľubietová

Zadná Poľana

Nová významná etapa ľubietovského mediarstva sa začína roku 1642, jedine ľubietovská meď po vyčíslení mala takú kvalitu, že sa hodila na výrobu mosadze, ktorá bola výhodnejšia, ako obchod s meďou.
Od roku 170 sa medená ruda ťaží už len sporadicky a posledná zmienka o ťažbe medenej rudy je z roku 1872.
Po úpadku mediarstva si mesto našlo čiastočnú náhradu v ťažbe a spracovaní železnej rudy. Železiarstvo ale nikdy nedosiahlo takého rozkvetu ako mediarstvo.

Významným medzníkom vo vývoji ľubietoského železiarstva bol rok 1692, kedy tu bola postavená prvá vysoká pec v Uhrosku. Podľa niektorých archívnych prameňov boli v ľubietovskej maši uliate súčiastky na prvý parný stroj postavený roku 1722 v Novej Bani, ktorý slúžil na čerpanie vody z baní.

Meč mesta Ľubietová

Súdny meč patril Meč mesta Ľubietováslobodnému kráľovskému mestu. Meč je obojručný, dvojsečný, vložený je do novšej drevenej pošvy. Na jej kovovej garnitúre sa nachádzajú iniciály "L:B:"- Libeth Banya, čiže Ľubietová a letopočet 1769. Meč slúžil ako insígnia ľubietovského richtára. Patrí k nemu aj drevený maľovaný štít, v ktorom bol meč spolu s pošvou vložený. Štít sa nachádzal na Ľubietovskej radnici.