KYSELICA: Posledným starostom obce pred zlúčením v roku 1941 bol Cséfalvay Miklós.

Obec sa sice nachádzala na území bratislavskej župy, ale nebola jej súčasťou, bola súčasťou Ostrihomského arcibiskupstva najmenej od  roku 1323, kedy Boleslav, ostrihomský arcibiskup, miestnym zemanom (lat. nobilis iobagiones – maď. nemes jobbágyok) vydal listinu slobôd.

V rámci arcibiskupského majetku Kyselica bola začlenená do Vojkanskej zemianskej stolice alebo inak tiež župy (maď. Vajkai nemesi szék – másképp nemesi vármegye) a obývali ju praediálni zemania (kurialisti, t. zn. vlastníci šlachtickej kúrie na cirkevných majetkoch, maď.: érseki nemesek).

Podľa miestnej povesti Vojkanská stolica nadobudla svoje výsady už donáciou od kráľa Štefana I., tieto boli potvrdené po roku 1241 po tatárskom vpáde. Vtedajšie miestne podmienky vytvorené tzv. strednou deltou rieky Dunaj neumožnili tatárskym vojskám toto územie obsadiť a údajne práve v týchto miestach boli uschované archív a hnuteľný majetok ostrihomského arcibiskupstva.  

Súčasťou Vojkanskej zemianskej stolice, ako správnej oblasti, boli popri obci Vojka, ako centra (lat. oppidum Vajka – sl. mesto Vojka), ďalšie obce: Dobrohošť (Doborgaz), Báč (Bacsfa), Pinkeove Kračany (Pinkekarcsa), Moravské Kračany (Móroczkarcsa) a Malý Dolný Bar (Kisalbár), ďalejdrobné zaniknuté usadlosti Szentgyörgyúr puszta, Bense puszta, Péterfa puszta, Dohafa puszta a niekoľko šľachtických kúrií v meste Podunajských Biskupiciach (lat. oppidum Püspöki).

Toto územné členenie a jeho správa Vojkanskou zemianskou stolicou pretrvali až do 40 – tich rokov 19. storočia, kedy postupne stolica prestala plniť svoju funkciu a úplne zanikla v roku 1855.  Vzhľadom na banderiálnu povinnosť (jazdecký oddiel pod vlastnou vlajkou) Vojkanskej zemianskej stolice, správa obcí zemianskej stolice bola organizovaná vojenským spôsobom, pričom na čele obce bol vojenský prednosta (lat. maior exercitus, maď. hadnagy), zvolený na verejnom zhromaždení obce. Pod verejným zhromaždením obce je treba však rozumieť, že išlo o voľbu miestnymi šľachtickými kurialistami, vlastníkmi obce (označení tiež, ako miestny komposesorát – maď. nemes közbirtokosság). V 16. st. v obci Kyselica boli 3 šľachtické kúrie, neskôr v 18. storočí  ich počet sa rozšíril na 4 kúrie (majetok komposesorátu bol pôvodne delený podľa kúrií, neskôr tieto delené na osminy, tzv. octály, pri ďalšom drobení na pol octala, štvť octala). Vlastníkmi týchto kúrií boli rody Bitto, Kajdacsy, Csókás, rodina Szabó a neskôr k nim pribudla rodina Cséfalvay (táto rodina patrila do vyššieho stupňa zemianstva – kráľovského).